Prešov

Šarišské Atény nad Torysou

Počtom obyvateľov (cca 90 tisíc) tretie naše najväčšie mesto bývalo po dlhé storočia centrom vzdelanosti a kultúry celej severovýchodnej oblasti Uhorska a v mnohom si toto svoje postavenie na Slovensku podržalo dodnes. Metropola Šariša sa už od stredoveku mohla pýšiť množstvom škôl rôzneho typu, ktorých symbolom je dnes Prešovská univerzita najmä s filozofickou fakultou, ktorej základy (tzv. filozofickú školu) postavil už v 17. storočí významný slovenský filozof, autor priekopníckeho diela o existencii atómov, Izák Caban. Na dávne tradície renesancie, umenia, kultúry a osvietenstva nadväzujú aj ďalšie súčasti dnešnej univerzity - fakulta humanitných a prírodných vied, pedagogická fakulta, gréckokatolícka bohoslovecká a pravoslávna bohoslovecká fakulta. Prešov tak zostáva i v modernej dobe dôležitým centrom humanitného vzdelávania na Slovensku, rozsahom i významnom v tomto smere hneď po Bratislave.

Nespokojnosť s dusivými pomermi v Uhorsku stupňovaná náboženským útlakom a násilnou protireformáciou habsburgovcov vyvrcholila v 17. storočí viacerými stavovskými povstaniami magnátov, ku ktorým sa často pripájali aj široké vrstvy utláčaného obyvateľstva. Prešov najviac postihol odboj veľmoža Imricha Thokolyho, ktorého sa zúčastnila miestna šľachta, aj vplyvní mešťania. Po porážke Turkov pri Viedni, cisárske vojská Leopolda I. vyrazili na východ Slovenska, aby túto nestabilnú oblasť svojej ríše vytrhli z rúk povstaleckých vodcov. Za spojenectvo s nimi, v rámci krutých exekúcií, dal cisársky generál António Caraffa v centre Prešova v roku 1687 popraviť 24 osobností, obvinených zo spojenectva s povstalcami. Chýr o tejto  krvavej udalosti prekročil hranice mesta i regiónu a vstúpil do dejín Uhorska pod názvom: Prešovské jatky. Odohrali sa na lešení popraviska, postavenom pred vtedajším kolégiom, ktoré po evanjelikoch prevzali jezuiti. Popravených šľachticov a mešťanov na príkaz neúprosného generála Caraffu po sťatí ešte rozštvrtili a časti ich tiel nastokli na koly popri ceste smerom na Levoču. Z tejto hroznej udalosti sa mesto len veľmi ťažko spamätávalo. Nevyhlo sa neskôr ani obliehaniu ďalším odbojným kniežaťom Františkom Rákoczim II., ktorý si tu zriadil svoje dočasné sídlo a v tom istom roku 1711 postihol mesto ešte aj mor. Za pár dní prišiel Prešov 2340 obyvateľov. V 18. storočí sa stal sídlom Šarišskej župy, no hospodársky úpadok sa už nedal zastaviť – zo zbedačeného mesta odchádzali vysťahovalci a v roku 1887 takmer celé vyhorelo. Ekonomicky úpadok však nezabránil ďalšiemu kultúrnemu a vzdelanostnému rozmachu. 

Prvá písomná správa z roku 1247 nazýva mesto „Eperies“, menom, ktoré pochádza z pôvodného maďarského označenia a osvojili si ho aj neskorší nemeckí kolonisti. Štatút mesta získal Prešov v roku 1299 od kráľa Ondreja III., v roku 1347 ho kráľ Ľudovít I. povýšil na slobodné kráľovské mesto.  Postupne sa tu usídlili remeselníci zo širokého okolia a založili mnoho veľkých cechov, medzi ktorými vynikali najmä garbiari a klobučníci, presadili sa tiež kováči, kožušníci, zámočníci, debnári, obuvníci, olejníci, krajčíri a mäsiari. Vycýrené bolo najmä prešovské „biele plátno.“ Po obsadení veľkej časti Uhorska tureckými dobyvateľmi sa do Prešova, z juhu Slovenska stiahol aj obchod s vínom, ktorému sa na tejto významnej križovatke ciest z orientu k Baltu veľmi darilo. Kvalitné uhorské vína sa skladovali v početných mestských pivniciach a potom putovali v obrovských sudoch do Poľska, kde boli veľmi obľúbené – najmä povestný Tokaj. V dobách novovekého rozkvetu sa darilo aj prešovským učencom a vynálezcom. Ctihodný občan Ján Gertinger napríklad, ako prvý v Uhorsku vyrobil repný kryštálový cukor a jeho krajan, lekár, tiež dlhoročný mestský richtár Ján Adam Reymar, prvý v Európe použil proti vtedy rozšírenému zhubnému ochoreniu – kiahňam, očkovanie. V osvieteneckom Prešove sedemnásteho storočia žil aj spisovateľ, humanista, slávny lekárnik Ján Weber, autor najstaršej slovenskej lekárskej knihy Amuletum, alebo správa o more, ale i hudobný skladateľ Daniel Banszký, autor zborníka cirkevných piesni Gradúale ecelesiae hungarice Epfieriensis, ktorý patrí medzi cenné kultúrne pamiatky Prešova.

Atény nad Torysou  -  toto pomenovanie sa pre mesto ujalo v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia pre vysokú úroveň kultúry a vzdelanosti, ktorou sa vtedy vyznačovalo. Na pôde mesta pôsobili tri vysoké školy a viacero stredných škôl. Najvýznamnejší školský ústav, evanjelické kolégium, prežívalo v tom čase vrchol svojej slávy. Združovalo právnickú a teologickú akadémiu, gymnázium, učiteľský ústav a cvičnú ľudovú školu. Treťou vysokou školou bol gréckokatolícky kňazský seminár. Medzi významnejšie stredné školy patrili: štátne katolícke gymnázium, štátny učiteľský ústav, katolícka a evanjelická dievčenská meštianska škola, remeselnícke učilište a obchodné učilište. Pretože väčšina prešovských Nemcov a Maďarov zahynula počas vojnových udalostí a morových epidémií na konci 17. a začiatku 18. storočia, podieľali sa na nastávajúcom prudkom raste počtu obyvateľov predovšetkým prisťahovalci z blízkeho okolia, prevažne slovenskej národnosti.V 18. storočí  mali už v meste  dominantné postavenieSlováci, pričom Nemci poklesli na početne slabšiu menšinu a Maďari sa takmer úplne stratili. Známy maďarský etnograf J. Hunfalvy napísal o obyvateľoch Prešova v 50. rokoch toto: „Prostým ľudom sú Slováci, príslušníci vyšších kruhov hovoria však tiež po slovenský, no i po nemecky a maďarsky. Čisto po maďarsky, alebo po nemecky rozprávajúcich je pomerne málo...“ V slovenskom literárnom živote mesta mala v 19. storočí vedúce postavenie študentská Slovenská národná spoločnosť, pôsobiaca neskôr ako spolok Kolo a Napred. Ich vedúcimi osobnosťami boli Koloman Banšell (1850-1887) a mladý básnik Pavol Országh-Hviezdoslav (1849-1921). V rokoch 1910 -1912 pôsobil v meste spisovateľ a dramatik Jozef Gregor -Tajovský (1874-1940).Rusínski spisovatelia, reprezentujúci kultúru svojráznej etnickej skupiny, ktorá si v Prešive našla dobré podmienky pre svoj rozvoj, sa sústreďovali v literárnom spolku vedenom Alexandrom Duchnovičom (1803-1865).

Vretenovité námestie Hlavnej ulice dnes predstavuje pamiatkovú rezerváciu s množstvom kultúrnych pamiatok. Zachovali sa tu mnohé výstavné meštiacke domy s pôvodnými gotickými a renesančnými prvkami, s klasicisticky upravenými fasádami, zakončené typicky prešovskými architektonicky originálnymi rímsovými atikami tzv. východoslovenskej renesancie. Najpôsobivejšou ucelenou zástavbou tohto typu je skupina domov oproti monumentálnemu kostolu sv. Mikuláša, medzi nimi najmä tzv. Rákocziho dom. K významným a pozoruhodne zachovalým stavbám patrí mestská radnica postavená v rokoch 1511 – 1520, klasicisticky prestavaná a neobarokovo prefasádovaná. Z jej balkóna vyhlásili 16. júna 1919 známu revolučnú - proletársku Slovensku republiku rád. V odborných kruhoch sa vysoko cení zachovaný, hodnotný barokový interiér impozantného gotického farského kostola sv. Mikuláša, ktorý je od už od polovice 14. storočia rozhodujúcou dominantou historického jadra mesta.

Atrakcia

Bolo by chybou nenavštíviť v Prešove najmä tamojšie skvelé Múzeum vín, v centre mesta, na Floriánovej ulici. V podzemných priestoroch domu zo 16. storočia sa skladovali vína pre mestských konšelov a neskôr tam bolo väzenie. Od roku 1993 je tu opäť novodobá ríša vína. Okrem degustácie (k dispozícii tu majú vyše 200 vzoriek vína) s odborným výkladom, si tu možno pozrieť expozíciu histórie vinohradníctva na Slovensku.

Kam na výlet

Nad blízkym mestečkom Veľký Šariš sa týčia zrúcaniny jedného z najstarších aj najväčších slovenských hradov. Šarišský hrad postavili v prvej polovici 13. storočia a striedavo patril panovníkovi a šľachtickým rodinám. Mal dve nádvoria – hornému dominovala 28 metrov vysoká veža a mohutný palác s rytierskou sálou. V roku 1660 v jednej zo strážnych veží explodoval pušný prach a hrad bol takmer zničený. Dielo skazy dokonal požiar v roku 1687. Odvtedy tento monument chátra, no zachované trosky sú i dnes svedectvom  jeho veľkej slávy. Pohodlnejší návštevníci si môžu zájsť do mestskej časti Solivar a obzrieť si tamojšiu vysunutú expozíciu Slovenského technického múzea v Košiciach – unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Ide o národnú kultúrnu pamiatku zo 17. storočia. 

Lyžovačka

Ideálnym miestom pre náročných aj sviatočných lyžiarov je rekreačné stredisko Drienica – Lysá len pár kilometrov od mesta, smerom na Sabinov. Rozkladá sa na juhozápadnej strane pohoria Čergov, pričom obe jeho časti (Drienica a Lysá) sú spojené dvojsedačkovou lanovkou. Ubytovať sa dá v hotely Javorina, alebo na chate Šport. Ponúka dobré služby aj dostupné parkoviská. Náročnejšími lyžiarmi sú vyhľadávané terény na Dubovických žliabkoch na severnom úbočí pohoria Bachureň (cca 20 km od mesta), kde možno využiť služby hotela Holcija. V letných mesiacoch priťahuje najmä stredisko Sigord v Slanských vrchoch, (12 km na východ od Prešova), s blízkymi opálovými baňami na Dubníku.